Prečo viem, že Boh existuje

Autor: Milan Krajniak | 16.9.2012 o 9:02 | (upravené 16.9.2012 o 9:56) Karma článku: 16,14 | Prečítané:  5236x

Vyrastal som v rodine, kde sa o Bohu veľmi nehovorilo. Z mojej rodiny chodila do kostola iba prastará mama, takže som celú mladosť vnímal vieru v Boha ako záležitosť starých ľudí. Začiatkom decembra 1989 som zažil šok:  v jednu sobotu večer som svojmu dobrému priateľovi a spolužiakovi navrhol, aby sme na druhý deň doobeda niekam išli. Povedal mi, že v nedeľu doobeda nemôže. A potom dodal: “A vieš čo, veď teraz ti to už môžem povedať, my chodíme do kostola.” Zostal som na neho pozerať ako vyoraná myš kombinovaná s muchou puk. V šestnástich rokoch som prvýkrát v živote videl rovesníka, ktorý bol veriaci. Vypadlo zo mňa iba: “Ty veríš v Boha? A prečo?” Odpovedal mi krátko a stručne: “Ako hovorí môj otec, pretože neverím, že som sa vyvinul z opice.”

O dva roky neskôr som prechádzal búrlivým osobným vývojom a zúfalo som hľadal akýsi Archimedov pevný bod, o ktorý opriem svoju zemeguľu.Vtedy som si kúpil Bibliu a za dva mesiace som ju prečítal. Začal som navštevovať prednášky Antona Hlinku v UPC v Mlynskej doline a pomaly som sa pripravoval na krst. Ale vtedy prišli pochybnosti.

Môj vtedajší rozum nevedel nájsť odpoveď na dve otázky:

1. Ako mohol Boh, ktorý je dobrý, žiadať Abraháma, aby zabil svojho syna?

2. Nedajú sa zázraky Starého aj Nového zákona vysvetliť existenciou civilizácie, ktorá bola na približne našej dnešnej úrovni, a ktorá zasiahla do života na Zemi?

Chodil som vtedy na lúku za internátmi v Mlynskej doline, pozeral som sa striedavo na hviezdy a na Karlovu ves a snažil som sa rozprávať s Bohom.

„Prepáč, Bože, ale som naučený poznávať veci iba svojim rozumom. A na tieto otázky si neviem rozumom odpovedať. Nehnevaj sa, ale kým nenájdem odpovede na tieto otázky, nemôžem sa dať s čistým svedomím pokrstiť.“ Keďže Boh mi neodpovedal, otázku svojho krstu som odložil na neurčito.

Boh mi v skutočnosti o niekoľko týždňov odpovedal nasledujúcou príhodou. Jedného májového večera som sedel so svojou bývalou spolužiačkou z gymnázia na lavičke v parku za Piaristickým kláštorom v Prievidzi. Porozprával som jej o mojich úvahách nechať sa pokrstiť. Povedal som jej aj o otázkach, na ktoré si neviem odpovedať. A vtedy sa stalo niečo zvláštne.

Kdesi zhora na mňa začalo svietiť zvláštne biele svetlo. Úplne iné, ako svetlá lámp, ktoré osvetľovali park. A ja som zrazu cítil, že ma má Niekto veľmi, veľmi rád. Nebolo to niečo, nejaká harmónia, nirvána, vesmír alebo niečo podobné. Cítil som lásku Niekoho, akú som nikdy predtým ani potom necítil.

Anton Hlinka na svojich prednáškach v UPC hovoril o tom, že náš vzťah s Bohom je veľmi podobný ako vzťah s človekom. Nakreslil na tabuľu vedľa seba dve postavičky – jeho a ju.

„Vzťah vzniká tak, že on a ona najskôr pocítia sympatie“, povedal  Hlinka a nakreslil medzi postavičkami akúsi elipsovú siločiaru.

Neskôr príde náklonnosť (ďalšia siločiara), potom príťažlivosť (ďalšia siločiara) a nakoniec láska“, zakončil páter Hlinka výklad poslednou siločiarou.

„So vzťahom k Bohu je to podobné“, povedal Hlinka, nakreslil dve postavičky, jednu na zemi, druhú nad ňou hore a spojil ich siločiarami.

Tento výklad páter Hlinka ukončil slovami: „Predstavte si, že idete v električke a zrazu vám príde na myseľ váš drahý alebo drahá. A v srdci cítite taký pocit – jáj, to je dobré, že ma má rád. Ak máte vzťah s Bohom a spomeniete si na Neho hoci aj v električke, cítite rovnaký pocit.“

Na lavičke v parku som cítil presne to, čo páter Hlinka pred niekoľkými týždňami popisoval. Cítil som v srdci, že ma má niekto Neznámy tam hore rád a cítil som, že je to dobre. Cítil som sa akýmsi svetlom, siločiarami, s týmto neznámym Dobrom spojený.

Napriek tomu, že som bol týmto zážitkom silno zasiahnutý, uvedomoval som si, že nie som v nejakom tranze alebo ošiali. Vnímal som normálne tmu okolo nás, svetlá lámp, cítil som, že mám slobodnú vôľu čokoľvek spraviť. Napriek intenzívnemu putu s Niekým hore som sa necítil byť ničím zviazaný. Cítil som sa úplne slobodný.

Vtedy som si spomenul na jeden výrok : Človek, ktorý je v živom vzťahu s Bohom, nie je schopný urobiť nič zlé. Tak som sa to rozhodol vyskúšať. Spomenul som si na nejaké vulgárne slovo a skúsil som, či ho môžem povedať. Uvedomil som si, že keby som chcel, tak môžem. Ale okamžite mi napadlo – prečo by si to robil? Zdalo sa mi to také hlúpe a absurdné, že som to slovo ani na skúšku nevyslovil. Potom mi napadlo, že by som mohol na skúšku kopnúť do neďalekého odpadkového koša, a tým ho vysypať. Okamžite mi napadlo to isté – a prečo by si to robil? Cítil som, že v tomto stave viem úplne jasne rozlýšiť dobré a zlé veci, a tie zlé nie som schopný urobiť.

Po chvíli, neviem ako dlho to trvalo, sa svetlo stratilo a spojenie s Niekým tam hore sa prerušilo.

Prekvapený z tohto zážitku som o ňom hneď porozprával kamarátke, ktorá si nič nevšimla napriek tomu, že sedela na tej istej lavičke ako ja. Navrhla mi, že by sme mohli ísť k nej domov, kde má Bibliu. Tak sa aj stalo, ona vytiahla Bibliu z knižnice a podala mi ju.

Vtedy sa svetlo vrátilo a puto s Niekým tam hore sa opäť na chvíľu obnovilo. Nalistoval som v Biblii pasáž o Abrahámovi a pamätám si iba pocit, ktorý som vtedy mal. Pýtal som sa samého seba:

„Ako si tomu mohol nerozumieť? Veď je úplne jasné a zjavné, že to malo byť takto, že je to takto správne.“

V rýchlosti som nalistoval ďalšie pasáže v Biblii, ktoré mi neboli jasné a zažíval som znovu a znovu ten istý pocit, vďaka ktorému som si kládol tú istú otázku:

„Čomu si na tomto nerozumel? Veď je to úplne jasné.“

Napriek očividnosti toho, že Boh mi takýmto spôsobom odpovedal na moje otázky, mne to vtedy nedošlo. Dokonca som na túto príhodu čoskoro zabudol. Až oveľa neskôr, keď som bol raz s priateľmi a začali sme diskutovať na tému existencie Boha, spomenul som si na tento zážitok a porozprával som o ňom. Odvtedy, vždy keď som účastníkom debaty o existencii Boha, cítim povinnosť sa o túto vlastnú skúsenosť podeliť.

Dnes si už dobre uvedomujem, že ak sa dá Boh niekomu spoznať, je to dar. Vďaka tomuto daru viem, že Boh existuje. Viem, že ma má rád. Často na to v behu životom zabúdam, ale našťastie, vždy si na to znovu spomeniem.

Čas môjho krstu nakoniec nastal v máji 2000. Krstným otcom mi bol práve ten priateľ, s ktorým sa v decembri 1989 moja cesta k Bohu začala. Napriek tomu, že je o niekoľko mesiacov mladší ako ja, odvtedy ma volá “synu”. A ja jeho “krstný tato”.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?