Odkliatie slov alebo prečo Ficovi večera v Afrodite neuškodí

Autor: Milan Krajniak | 22.11.2013 o 7:30 | (upravené 22.11.2013 o 7:39) Karma článku: 16,11 | Prečítané:  1944x

Niektoré slová si musíme vziať späť. Nechali sme si ich ukradnúť. A vzniká dojem, že ak sa o ne nestaráme, tak nám na ich obsahu nezáleží. Je pravda, že tieto slová vyprázdňujú nehodní gauneri tým, že ich často berú do úst. Ale tie slová za to nemôžu. Je tiež  pravda, že si ich označkoval jeden silný politik, až sa zdá, že mu patria. Ale ani za to tie samotné slová nemôžu. Zápas o budúcnosť Slovensko je aj zápasom o slová. Slová sú kľúčom k ľudskému srdcu a k ľudskej duši. Orwell o tom vedel svoje.

Pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa nám Mečiar pokúsil ukradnúť slová “štát”, “národ” a “Slovensko”. Kto nebol za Mečiara, bol automaticky nálepkovaný ako protinárodný a protislovenský. Mladí ľudia dnes považujú za prirodzené, že pri majstrovstvách sveta v hokeji mávame všetci slovenskými vlajkami a nosíme na spätných zrkadlách aút “papučky” so slovenským znakom. Ale v deväťdesiatych rokoch bolo pre mnohých ľudí identifikovanie sa s národnými symbolmi ťažké, pretože sa nechceli identifikovať s Mečiarom, Hofbauermi, Slobodníkmi a Slotami, ktorí sa nimi oháňali na svojich oponentov ako obuškami.

Trvalo niekoľko rokov, kým sme ako odporcovia Mečiara a mečiarizmu dokázali nájsť sebavedomie a vzali sme si tieto slová späť. Odkliali sme ich tým, že sme tieto slová naplnili obsahom. Získali sme si srdcia ľudí, ktorí uverili, že náš štát nemusí byť iba prostriedkom pre vládnutie gangstrov, ktorí sú schopní uniesť prezidentovho syna alebo upáliť človeka, ktorý sa už nechcel podieľať na ich svinstvách. Získali sme si srdcia ľudí, ktorí uverili, že samostatné Slovensko nemusí byť iba prázdna schránka, ku ktorej sa ťažko tvorí vzťah. Ľudia uverili, že my sami sme tvorcami a iba na nás záleží, akú kvalitu bude mať naša štátnosť.

V roku 1998 vo voľbách sme to už boli my, ktorí sme boli Slovenskom. Už nezaberali mečiarovské frázy o tom, že sme boli proti štátu. Získali sme si srdcia ľudí a tí videli, že sme za štát ale proti Mečiarovi a jeho predstave o štáte. Po roku 1998 sme urobili náš štát medzinárodne akceptovaným a ekonomicky sa rozvíjajúcim. Slovensko sa stalo príkladom úspešného príbehu. Slová “Slovensko” a “štát” sme odkliali. Už nemohli patriť iba niekomu. Patrili nám všetkým.

Opäť sme však neboli ostražití a nezabránili sme novej krádeži slov. Pamätáte si ešte Gašparovičovo heslo pri prezidentských voľbách 2004? Tu je: “Myslím národne, cítim sociálne.” Zvýraznené slová podľa mňa vyjadrujú tri črty slovenskej duše, ktoré potrebujú byť naplnené.

Byť súčasťou národného spoločenstva vnímame ako čosi prirodzené. Byť občanom je nám akési chladné, cudzie, nevieme, čo to presne znamená. V novinách často čítame, že máme občiansku povinnosť ísť voliť, že sa ako občania máme angažovať vo verejnom živote, že máme aktívne participovať na tvorbe legislatívy a podobne. Odpoveď na to, ako veľmi nás tieto apely chytajú za srdce, je napríklad výška našej volebnej účasti v eurovoľbách.

Naše logické argumenty o tom, že nás všetkých Fico spolu s finančnými skupinami a spriaznenými oligarchami okráda, ľudia rozumom chápu. Ale vnímajú nás ako logické kalkulačky, ktoré chladne vypočítajú správny výsledok. Pre ľudí na Slovensku sme málo ľudskí. Ficovi však Slováci väčšinovo veria, že je človek ako oni, s podobnými chybami a nedostatkami. Vedia pochopiť túžbu chlapca z chudobnej rodiny z Topoľčian presadiť sa vo veľkom svete. Niečo dokázať a aj si pritom niečo nahonobiť. Nemalo by sa to, ale … je to ľudské. Večera s mladou spolupracovníčkou a možno aj čosi viac ako večera? Nemalo by sa to, ale … aj slabosť je ľudská. Ľudia cítia, že Fico by mohol cítiť a vnímať ich potreby. A veria, že Fico by mohol chápať aj ich slabosti. Veď ich sám má.

Treťou črtou slovenskej duše je naša túžba po silnom sociálnom rozmere našej spoločnosti. Ľudia túžia, aby sa s nimi vláda zaobchádzala ľudsky, aby mali zaručenú ľudskú dôstojnosť. Bez ohľadu na to, či sú viac alebo menej ekonomicky úspešní. Myslím si, že to ľudia vnímajú približne takto: Ak budem platiť dane a dodržiavať zákony, čiže rešpektovať, že mám v živote aj nejaké povinnosti, potom si zaslúžim, aby som mal právo aspoň na základné životné istoty a dôstojný život.

Slová národ a sociálne cítenie nie sú Ficovým majetkom. Ak chceme tvoriť budúcnosť Slovenska, mali by sme ich odkliať a vziať si ich späť. Proti Ficovým sociálnym istotám pre finančné skupiny a spriaznených veľkopodnikateľov postavme sociálnu spravodlivosť a národnú súdržnosť pre všetkých spravodlivých a slušných ľudí. Ak chceme tvoriť budúcnosť Slovenska, nestačí iba logicky argumentovať, prečo je Fico zlý. Usilujme sa pochopiť slovenskú dušu a snažme sa získať srdcia ľudí. A kľúčom k srdciam ľudí sú slová. Nimi treba začať.

(Nabudúce pokračovanie o tom, akým obsahom naplniť spomínané tri slová)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?